Keď sa zrodí dieťa, tak sa v istom smere aj zrodí aj mama. Najmä pri prvom dieťati sa žena skutočne musí transformovať a prispôsobiť tejto novej úlohe. Dieťatko, ktoré sa najskôr stane niekoľko mesiacov prirodzenou súčasťou mamy a jej tela, sa zrazu narodí a začne vyvýjať vlastnú osobnosť.
Je dieťa obrazom matky?
Ale asi práve preto, že deti trávia niekoľko mesiacov v tej najinitímnejšej možnej konštelácii s mamou a zdielajú s ňou všetko, nielen stravu ale proste sa stanú jej súčasťou je akosi prirodzené, že mama očakáva, že dieťa po narodení bude akosi aj jej obrazom, veď vyvstalo z nej. Akosi očakávame, že bude samozrejme mať aj naše vlastnosti – na začiatku hľadáme tie optické podobnosti (má naše oči, naše ústa.. ) a, čím je dieťa staršie a čím viac vyvýja jeho osobnosť tak hľadáme skôr tie podobnosti v charaktere.
Je moje dieťa rovnaké ako ja? Je to ráno aktívny človek alebo skôr večer aktívny (ako ja)? Má rád šport či pohyb (ako ja)? Číta rado knihy (ako ja)? Má poriadok vo svojích veciach (ako ja)? Tých otázok je veľa, ale naše prirodzené očakávanie je, že proste áno, veď je naše.
Je charakter matky a dieťaťa identický?
Čím však je dieťa staršie, a vyvrcholenie tohto vývoja je obdobie puberty, o to intenzívnejšie sa začnú krištalovať rozdiely v naších charakteroch. Mama sa ani len nestačí čudovať a zrazu má pocit, že to dieťa je predsa úplne iné ako ona. A preto nieje ani prekvapivé, že začnú vznikať hádky a tých je čoraz viac.
Prečo je moje dieťa večne všade neskoro (keď som ja vždy všade na čas)? Prečo si moje dieťa nikdy nenastaví budík (keď mňa niekdy nemusel nikdo budiť)? Prečo má moje dieťa na stole neporiadok, že človek nemá kde položiť ani len pero (keď ja mám vo všetkom poriadok)?…
A z týchto otázok vznikajú potom dokola opakujúce hádky – Mama pošle dieťa upratať, ono si myslí, že má už upratané. Mama prízvukuje prísť domov na čas, dieťa sa čuduje, prečo mama robí toľkú drámu len zato, že prišlo o 10 minút neskôr. Mama sa hnevá, prečo dieťa zas mešká do školy, dieťa nechápe prečo je okolo toho zas diskusia, veď to stihne ešte minútu pre zvonením. Spoznávate sa v niektorých týchto scenároch?
Prečo vznikajú v puberte neustále hádky?
Môj najstarší syn je práve uprostred puberty a musím povedať, že nie nadarmo má toto obdobie zlý image. Je to naozaj náročné obdobie a pre mňa ako mamu sú najmä tie neustále hádky či rozpoly kvôli všetkému, veľmi náročné. Dlho som sa zamýšľala nad tým, čo tieto konflikty spôsobuje až som spoznala, že veľká časť konfliktov je v skutočnosti len o mojích očakávaniach. Ako keby neustále na seba narážali moje očkakávania ako mamy na môjho syna (takto by mal byť) na jeho čoraz viac rysujúcu sa osobnosť (aký skutočne je).
Stálo ma to veľa sily rozpoznať, že v skutočnosti môj syn v mnohých smeroch je iný ako ja a hľavne tento fakt aj AKCEPTOVAť, že len preto, že vyvstal zo mňa a že som ho vychovávala podľa MOJÍCH želaní a priani, napriek tomu má mnoho vlastností, ktoré sú iné. A TO JE V PORIADKU. Len zato, že vyvstal zo mňa nieje moja kópia ale samostatná osobnosť.
Odkedy mi táto myšlienka vedomo utkvela v mysli, ako keby sa mi otvorili oči. Moje očakávania sa totiž zmenili. To neznamená, že som ho už prestala vychovávať, samozrejme sa naďalej snažím ho naučiť dôležitým vlastnostiam ako – dochvíľnosť, poriadkumilovnosť.. ale už to nespôsobuje vo mňe pocity zlyhania a pocity odcudzenia mojho dieťaťa. Teraz si zakaždým pripomeniem, jeho charakter je v tomto proste iný, nie zlý či horší ale len iný. A to je tak v poriadku.
Záver
Dúfam, že vám táto úvaha pomôže, najmä ak máte doma pubertálne dieťa, sa trochu oslobodiť od negatívnych pocitov a dá vám silu a hľavne možnosť vaše dieťa vychovávať v menej konfliktami- nabytými situáciam. Držím vám veľmi pritom palce.
Podcast
O tejto téme si môžete tiež vypočuť viac aj v mojej Epizóde 12 môjho podcastu.
