Máte dieťa v puberte a už ste od neho počuli vety ako – Ty ma vôbec nepočúvaš. Ty to proste nerozumieš. Aj tak nechápeš, čo chcem povedať?
Vždy ma to tak trochu trafí ako facka keď mi moje dieťa niečo také povie. Najmä po tom, čo mi práve 15 minút rozprávalo nejakú anekdotu a ja som ho samozrejme celý čas počúvala. Napriek tomu nasleduje často veta typu- Veď ty ma vôbec nepočúvaš.
Dalo mi to dlho zabrať pokiaľ som pochopila, že on mi nehovorí v skutočnosti, že ho nepočúvam, ale že to čo mi rozpráva proste nerozumiem. Moje reakcie na jeho rozprávanie boli v rozpore s tými reakciami ako on očakával a preto preňho to malo charakter, ako keby som v podstate nepochopila, čo hovoril.
Komunikačná teória
Známy výskumník komunikácie Schulz von Thum vypracoval k tejto téme teóriu podľa ktorej existujú 4 druhy uši, o tom, ako ľudia naše informácie spracovávajú častokrát inak, ako my ich vyslovíme. Táto teoria sa využíva väčšinou v managemente na zlepšenie komunikácie a prechádzaniu konfliktov, ale mne príde viac ako trefná aj v súkromnom živote. O čo v tomto koncepte ide?
To, čo mi povieme a to, čo náš oproti sediaci rozumie sa môže odlišovať. Každá informácia, ktorú posúvame ďalej má v sebe skryté rôzne aspekty toho, čo hovoríme ale aj toho, čo náš oprotisediaci rozumie.
Úroveň predmetu
Na vecnej úrovni oznamujeme čisté informácie, ktoré správa obsahuje. Úlohou odosielateľa je jasne a stručne sformulovať vlastný záujem, aby sa predišlo prípadným nedorozumeniam medzi oboma stranami.
Úroveň zverejnenie
Každý výrok obsahuje aj časti, ktoré sa týkajú pocitov, hodnôt, názorov a potrieb odosielateľa. Toto sebaprezradenie môže byť komunikované explicitne (jasne) prostredníctvom ja-posolstva alebo implicitne, t. j. nie explicitne.
Úroveň vzťahu
Úroveň vzťahu ukazuje, aký má odosielateľ vzťah k príjemcovi, a teda čo si o ňom myslí. Patrí sem mimika, gestá a tón hlasu ako prostriedky komunikácie. Keď prijímateľ počuje správu na vzťahovom uchu, môže sa cítiť ocenený, ponížený, rešpektovaný a nerešpektovaný, ako aj rešpektovaný alebo odmietnutý.
Úroveň odvolania
Každý, kto komunikuje, niečo chce – čo odosielateľ od príjemcu chce a čo chce dosiahnuť. Na úrovni odvolania sa môžu komunikovať želania, výzvy, rady alebo pokyny, a to buď otvorene, alebo skryto. Vzniká otázka- Čo mám (ne)robiť teraz?
Príklad
Poviem príklad – Dieťa príde domov 15 minút neskôr ako dohodnuté. Mama na to zareaguje – Prečo si prišiel neskoro? Ale v skutočnosti tým myslí, prečo niesi dochvíľmi a zodopovedný a keď nemôžeš prísť načas, tak mi aspoň dáš vedieť, že sa oneskoríš (to je skutočná informácia, ktorú chce mama dať). Dieťa si tú istú otázku môže interpretovať napríklad takto – Jedno, čo robím, vždy je zle. Okrem toho netuším aký je rozdiel či prídem o 15 skôr alebo neskôr, veď sa nič nestalo, nechápem prečo to vôbec diskutovať.
Vidíte aký rozdiel môže vzniknúť len tými skrytými informáciami, ktoré v skutočnosti vždy máme v podvedomí pri našej komunikácii? Mama komunikovala na úrovni odvolania, dieťa ale na úrovni vzťahu. Jedna otázka vyvolala teda rozpor v interpetácii a tak asi nemožno čakať, že takáto konverzácia prebehne bez konfliktu. Mama bude stále viac sa snažiť pritlačiť aby dieťa bolo dochvíľne a dieťa bude mať len pociť, že ho nikdo nerozumie a všetci na ňom hľadajú niečo, za čo sa s ním môžu pohádať.
Nechcem zachádzať do detailov tejto teórie, i keď je to výnimočne zaujímavá téma, len som chcela tým povedať, že čo mi ako rodičia hovoríme a to, čo naše deti rozumejú alebo počujú má väčšinou v pozadí naše očakávania, ktoré len málokedy primočiaro vyslovíme. Keď sa tieto nezhodujú a každý si tie informácie interpretuje po svojom, len ťažko predídeme konfliktom a len ťažko dosiahneme, že naše dieťa si bude myslieť, že ho počujeme, teda preklad – rozumieme.
Ako teda komunikovať správne?
Aby nedochádzalo k zbytočným konfliktom len pre rôzne pochopenia toho, čo nám naše deti hovoria je dôležité zistiť, čo nám s tým skutočne chcú povedať.
V komunikačnej teórii sa odporúča na konci komunikácie si nechať spraviť krátke rekapitulovanie povedaného opačnou stranou a ak máme pocit, že to nieje to, čo sme chceli povedať, to opraviť aby nedošlo k nedorozumeniam.
V reálnom živote a práve pri rozhovore s pubertálnym dieťaťom mi to príde ťažko uplatniteľné. Ale čo sa dá, je našími otazkami sa pokúsiť tie skryté informácie vyzistiť. Ako?
Tak že kladieme otvorené otázky s nevysloveným TY. To sú také, ktoré väčšinou začínajú ‚Ako si sa… ?‘ Ako si sa pri tom cítil? Ako si myslíš, že to má byť? Ako by si to spravil inak? Ako si mal pocit, že to iný vnímali? Ako by si zaragoval ty?
Záver
Je to veľmi zaujímavé, aké rôzne interpretácie povedaného môžu aj pri banálnych konverzáciách vzniknúť. Vďaka týmto je žial veľká možnosť, že si pri rozhovore s naším dieťaťom proste len neporozumieme a tak vznikne vnútorný konflikt, ktorý vníma dieťa, ako keby sme ho nepočúvali.
Čo v skutočnosti sa snaží nám tým povedať je, že mu nerozumieme. Aby sme tomu predišli a dieťa lepšie pochopili a dali mu pocit, že je vypočuté pomôže keď mu budeme počas počúvania klásť otvorené otázky s nevysloveným TY (Ako by si TY…?) a zistili tak aj nevyslovené informácie, ktoré sa nám dieťa pokúša povedať.
Téme konverzácia s dieťaťom a hlavne s puberťákom sa budem venovať aj v mojom najbližšom článku. Okrem toho, si môžete k tejto téme vypočuť tiež Epizódu 15 môjho podcastu. Ďakujem, že ste tu boli so mnou.
