Prihorel vám koláč a vy ste teraz celoživotné presvedčená, že neviete piecť? Nepodarilo sa vám priložiť na prvý raz dieťatko na kojenie a vy ste hneď prišli k presvedčeniu, že je koniec kojeniu a hneď odstavíte dieťa na fľašku? Alebo ste nedokázali odnaučiť svoje dieťa na cumlík a každý vám hovorí, že však to už dávno bolo treba a vy sa cítite proste len mizerne?

Chyby robia všetci, ale práve matky sú podľa mňa akosi ešte kritickejšie k sebe ako zvyšok sveta. Pre to, aké mamy máme byť, existuje totiž už toľko rôznych očakávaní zo strany našej rodiny, známych, okolia, že je takmer nemožné ich vyplniť.

Ktoré 3 chyby robíme?

Súdime sa príliš prísne

Niekedy sme si sami sebe najväčším nepriateľom. Naša hranica toho, čo považujeme za zvládnuté, a to, čo za nezvládnuté či chybné, zvykne byť u žien veľmi prísne nastavená. Máme pocit, že sa od nás očakáva byť supermamou a robíme aj skoro všetko preto, aby sme toto očakávanie spoločnosti splnili. O tom, že v skutočnosti supermamy neexistujú som už písala. Keď nedokážeme splniť túto predstavu, cítime sa horšie.

Porovnávame sa s inými mamami (super mamami)

Aj ak sa nám hneď nepodarí spraviť niečo, ako to urobila naša mama, kamarátka, známa, kdokoľvek koho berieme za vzor, cítime sa biedne. Toto porovnávanie sa s inými je už vopred určené na neúspech, lebo ono sa vždy proste nájde niekto, kto to zvládne lepšie ako my. Teda, keď sa budeme len obzerať okolo seba, tak vždy znovu zacítime váhu neúspechu.
O to viac pri výchove detí a najmä pri prvom dieťati, kedy je prvorodička tak či tak už zneistená a má silnú potrebu urobiť všetko správne. Zo skúsenosti môžem povedať, že táto snaha samozrejme je aj pri 2 či treťom dieťati, ale čím viac detí doma je, o to viac si je človek vedomých svojich hraníc a takisto už vie, že mnohé veci proste nie sú života dôležité a berie ich viac s náhľadom.Takže áno, s každým dieťaťom sa stávajú ženy trošku uvoľnenejšie ale aj to žiaľ neuberá z tendencie sa pirovnávať. Najmä ak začne naša kamarátka zrazu rozprávať o jej super dieťaťu, čo má skvelé výsledky v škole či na súťažiach a my práve takéto super dieťa doma nemáme.

Chyby považujeme za osobné zlyhanie

Ale vráťme sa naším chybám a pocitami, čo ich sprevádza. Naša neschopnosť urobiť všetko to, čo sme si v naších vysokých požiadavkách predsavzali vedie automaticky k pocitu zlyhania. Najmä keď situácia eskaluje. Napríklad keď vám dieťa na verejnosti začne trucovať a vrieskať, alebo keď sa s vami poháda vaše pubertálne dieťa a vykričí vám ako vás nemá rado, alebo keď vy stratíte nervy a nakričíte na svoje dieťa aj keď ste si predsavzali nikdy na deti nekričať,… toto všetko sú chyby, ktoré si spájame s osobným zlyhaním.

Zabúdame, že to, že sa nám hneď všetko nepodarí na prvý raz, nieje to predsa koniec sveta. Učíme sa ako byť mamou a kdo sa sa chce niečo naučiť, musí prejsť aj procesom učenia a ten sa zas nezaobíde bez občastných chýb.

Robiť chyby je, teda prirodzenou súčasťou nášho vývoja či už ako osobnosť, ale takisto aj ako matka. A to, že sa pri učení dostaví občas aj neúspech by nemalo mať za dôsledok, že stratíme kompletne chuť sa niečo učiť.

Koľko chýb je teda nutných, aby sme niečo urobili bezchybne, teda správne? Na to neexistuje správna odpoveď. Pretože sú veci, ktoré sa zaiste naučíme rýchlejšie a ktoré pomalšie, ale dôležité je to stále znovu a znovu skúšať a nenechať sa odradiť, keď to nejde, ako sme si predstavili. Je pritom dôležité sa tiež z času na čas zastaviť a zreflektovať, čo sme spravili nesprávne a nezopakovať to.

Keď sa mi narodil môj prvý syn, bolo to prvé dieťa v rodine, a tak netrvalo dlho a bol doslova zasypaný hračkami. Zo všetkých strán sa pri každej príležitosti darovávali hračky od výmyslu sveta. A ani ja, ako mama som veľakrát neodolala a niečo mu dokúpila. Vrchol tohto nezmyselného konzumu dosiahol, keď mal 2 roky. Nikdy nezabudnem, ako dostal darčeky, ktoré skoro ani nerozbalil, proste ich len pozrel a dal na kopu ďalej.

Bol to pre mňa veľký Aha-moment a vedela som, že toto musí skončiť. To dieťa sa musí naučiť sa tešiť na veci, a to určite nedosiahnem, keď bude presýtený a bude mať viac hračiek, ako sa môže vôbec hrať. Takže odvtedy, keď mu niekto aj niečo dal, tak sa to odkladalo do skrini a darčeky sa zredukovali len na sviatky.

Keď sa na to pozrieme z hľadiska výchovy, urobila som veľkú chybu, že som tento nadmerný konzum nestopla hneď na začiatku. Na druhej strane som vďačná, že som svoju chybu včas spozorovala a poučila sa. Nielen pri mojom prvom dieťati, ale ostalo mi to aj pri nasledujúcich.

Takže robíme ako mama chyby? Určite áno a len to dokazuje, že sme na ceste učenia. Dôležité totiž nieje či urobíme chybu, ale, či sme schopné sa z toho poučiť a nabudúce to urobiť lepšie.

Tomuto a mnohým ďalším aj praktickým radám sa budem venovať v najbližšom článku. Už sa na vás teším a ďakujem za prečítanie.